Dlhé rozprávky sa skoro vždy kryjú s hrdinskými rozprávkami = viteziko paramisa a krátke rozprávky sa často označujú ako šmišno paramisa. Napriek tomuto deleniu tieto dva druhy nemajú odlišné rozprávačské situácie. Avšak za dobrého rozprávača sa považuje ten, kto dokáže podržať v pamäti a rozprávať práve vitezika paramisa = hrdinské rozprávky. Rozprávanie rozprávok je zásadne mužskou záležitosťou. Samozrejme aj ženy dokázali veľmi dobre rozprávať rozprávky, ale toto umenie uplatňovali skôr v kruhu najbližšej rodiny.[1]
O tom, že rozprávačské umenie je v rómskom prostredí vážené a radostne prijímané svedčí aj svedectvo spisovateľky Margity Reiznerovej.
„Otecko bol pre nás vzorom. Viedol nás múdrym a láskavým slovom, tak aby sme sa v živote necítili stratení a aby sme sa nemuseli hanbiť medzi ľuďmi. Otecko bol obľúbený nielen u príbuzenstva, ale medzi všetkými Rómami. Vedel nádherne rozprávať. Do školy nikdy nechodil, vedel sa sotva podpísať, ale rozprával, že mu mohli závidieť najväčší spisovatelia.
U nás doma sa rozprávalo každý večer dlho do noci. Zišli sa všetci príbuzní, sedelo sa na lavici, na posteli, na zemi, kde sa dalo. Niekedy otecko vyšiel von a pozeral, či nepôjde okolo nejaký neznámy Róm. Rád pozýval a hostil cudzích Rómov, aby sme sa od nich dozvedeli, čo sa deje vo svete. Najprv sa rozprávalo, ako kedysi naši ľudia žili, potom príbehy zo života, čo kto položil a nakoniec sa došlo k rozprávkam.
V rómskej rozprávke je všetko: múdrosť, krása, vtip, vzory pre život. Až teraz si uvedomujem, že nás tými rozprávkami vychovávali. Nenásilne, prirodzene, žiadne nezáživné poučovanie. To boli niekedy rozprávky, že sa pri nich niekedy človek krčil hrôzou alebo naopak prehýnal smiechom, ale pritom sme vstrebávali do duše vzory dobra, krásy a ľudskosti.
Rozprávky si rozprávali dospelý, my deti sme boli pritom len trpené. A keď bola rozprávka veľmi „dospelá" - že sa hrdina s hrdinkou dostali do intímnej situácie, vyhnali nás dospelí do vedľajšej izby.
A pretože bol hrdina rómskej rozprávky Róm, fungovala rozprávky ako protiváha proti svetu, ktorý na nás pokrikoval „cigán". Obrňovala nás proti krivým pohľadom, aké sa na Róma lepia, kamkoľvek sa pohne, bola kompenzáciou čiernych kroník, ktoré si ku podivu nevšímajú etnickú príslušnosť českých vrahov, ale ako náhle niečo spraví Róm, nikdy sa nezabudne zdôrazniť, že cigán ukradol, cigán ulúpil, cigán sa bil. Prišli sme domov z nedôverčivej, nenávistnej „bielej" ulice a rómska rozprávka z nás zmyla pocit pokorenia, neistoty, menejcennosti.
Dnes bývame každý zvlášť. Každý má svoj byt. Máme k sebe ďaleko. Vzdialili sme sa jeden od druhého, ale i každý sám od seba samého. Sme obklopený svetom, ktorý pred nás na každom kroku stavia ako hrdinu človeka bohatého, úspešného. Má auto, má oblek, má honosne zariadený byt. Ale nemá čas. Nemá čas, aby v pokoji posedel, pobesedoval s druhými, vypočul ich. Dávny rómsky hrdina nemal nič než rozum a dôvtip, súcitné srdce a ničím nerušenú vieru v Boha. Lenže tento hrdina sa vytráca z pamäte národa.
Rómsky hrdina hovoril rómsky. A nám už dve, tri generácie hučia zo všetkých strán do uší, že rómčina je k ničomu a ak sa chceme civilizovať, musíme hovoriť česky. Hovoria, že naša kultúra je zaostalá a brzdí nás v rozvoji, že naše zvyky nám bránia v poľudštení, že ich treba prevychovať a že sa musíme prispôsobiť ostatným. Komu? Tomu, čo sa derie dopredu, aby mal viac a viac? Starí Rómovia hovorili: „ Ak chceš prispôsobiť niekoho svojmu obrazu, pozri sa najskôr do zrkadla, ako vyzeráš."
Rozprávky sa už nerozprávajú - aspoň v Prahe nie. Keby sa rozprávali väčšina mladých ľudí, by išla do vedľajšej izby pozerať na televíziu ..."[2]
Paramisa sa rozprávali na skrátenie dlhej chvíle pri rôznych príležitostiach. Často boli používané pri formálnych príležitostiach, ako je vartovanie mŕtvych alebo pri náhodných spoločenských sedeniach. Spĺňali tiež funkciu utvrdzovania pospolitosti buď priamo pri účasti na spoločenskom stretnutí alebo predávaním a preberaním skupinových hodnôt medzi účastníkmi. Tradovanie rozprávok v rámci rómskej komunity už dnes nie je tak silné ako v minulosti, oslabili ho novodobé komunikačné prostriedky, napr. televízia. Rómovia však aj napriek tomu prikladajú rozprávkam vysokú hodnotu, hodnotu niečoho blízkeho, zrozumiteľného, vlastného, čo im dáva pocítiť zmysel ich existencie. Rómske rozprávky plnia funkciu poznávaciu, socializačnú, integračnú aj relaxačnú. Odráža sa v nich osobitý štýl. V jednej rozprávke môžeme nájsť doslova hororové prvky a hneď nato humorné scény, pričom sa realita miesi s utopickým snom. Hrdinovi sa často darí veľmi dobre bez zjavnej príčiny, bez toho aby vynaložil nejaké väčšie úsilie. Hűbschmannová to vysvetľuje ako dôsledok spoločenskej situácie Rómov, ktorá závisela na vôli majoritnej spoločnosti. Tá im často krivdila a hatila plány, či ich úsilie. Preto sa im akákoľvek dobrá vec zdá skôr ako dôsledok zázraku, či neuveriteľnej náhody. Hrdina môže byť prefíkaný (chaľardo), majetok získava dôvtipom a ľsťou. Niekedy je hrdinovi povolené bezprávie, to má však sebazáchovnú funkciu. Hrdina môže byť však aj vykreslený ako hlupák. Nevzdelanec, ktorý je ponížený vlastnou hlúposťou a je vlastne hoden toho, aby ním gadžo = biely Neróm opovrhoval. Ako príklad môže slúžiť rozprávka Jak přišel Janíček o studované obry. Janíček získal zo skaly starý hrdzavý zámok, ak otočil kľúčom zjavili sa obri, ktorí mu splnili jeho priania. Avšak ako rozprávka ukazuje Janíček veľa rozumu nepobral a napriek tomu, že by mohol pomocou obrov získať, čo by len chcel, okrem zamestnania si nič nežiadal.[3] Rómske rozprávky majú ešte jednu zvláštnosť a to je, že väčšina z ich končí tragicky. Príkladom môže byť rozprávka O svrabince, kde rodičia od biedy a hladu pojedia svoje deti, okrem Janíčka a Haničky. Tí pred kanibalskými rodičmi utečú. Na konci rozprávky Janíček zabije svojich rodičov a nakoniec aj Haničku a seba.[4] Na druhej strane sú tu humorné rozprávky, ktoré pomáhajú uvoľniť atmosféru neutešenej situácie. Čas, v zmysle akejsi historickej následnosti, v rómskych rozprávkach nemá opodstatnenie. Preto sa napr. v jednej rozprávke ocitne tristohlavý drak a auto idúce po ceste, alebo sa v rozprávke nachádza kráľ a zároveň predseda národného výboru a všetko zaklincuje ježibaba. A práve toto malebné usporiadanie zdanlivo nespojiteľného je na rómskych rozprávkach to jedinečné a krásne.[5]
[1] Porov.: HŰBSCHMANNOVÁ, M.: Romské pohádky. Praha: Odeon, 1973, s. 11-12.
[2] Tamtiež s. 46-48.
[3] Tamtiež s. 125-127.
[4] Tamtiež s. 204-207
[5] Tamtiež s. 13-16.
