Rómske divadlo

Autor: Jana Drnovská | 10.2.2011 o 23:22 | (upravené 11.2.2011 o 15:09) Karma článku: 3,05 | Prečítané:  966x

My, Rómovia, už sme raz takí, ukradli sme slnku bronz, hviezdam žiarivé diamanty a ozdobili si nimi zamatové oči. Tmavej noci sme zobrali čiernu farbu na vlasy, ohňu plameň náruživej a ohnivej lásky, a víchrici temperament, čo vynesie vesmírnu loď na rómsku planétu! Rómovia tisíce rokov na ňu čakajú! Elena Lacková

Rómske divadlo

Prvé rómske divadlo na území Slovenska a Česka založila Elena Lacková, krátko po vojne. Svoju prvú hru Horiaci cigánsky tábor písala po nociach pri svetle petrolejky v dnes už neexistujúcej osade na Korpáši pri Prešove.

... Kúpila som si zošit, linkovanú písanku. Večer som dala deti spať, sadla som si k petrolejke a pustila sa do písania. Nešlo mi to. Čo som napísala, to som roztrhala. Písala som, trhala som, písala, trhala. Za dni som si musela ísť kúpiť novú písanku. A zasa som písala a trhala. Písala som po slovensky. Nenapadlo ma, že by som mohla písať inak. Lenže vety mojich postáv mi v ušiach zneli rómsky. Rozčuľovala sa už niekedy nejaká Rómka po slovensky, že svoju dcéru neporodila pre nejakého nádenníka, ale len pre fajnového hudobníka? Tie naše krásne vynaliezavé slovné potýčky plné mieru a pohody, s ktorými som chcela svoju hru začať, sa ani do slovenčiny nedali preložiť. Muž bol zo mňa už nervózny, hneval sa: „Daj si pokoj dievča, vidíš, že toho nie si schopná, tak čo sa trápiš!“

„Ale, ty tomu nerozumieš, prosím ťa!“ hnevala som sa a znova som sa mu snažila vysvetliť, čo vlastne chcem tou hrou dokázať. Chvíľku hovoril píš, píš! – chvíľku hovoril nepíš! – a ja som sa rozhodla, že musím poslúchať len samú seba. Najhoršie bolo, že Jozefa podpichovala aj moja maminka: „Že jej jednu nevrazíš! Zbytočne utráca peniaze, vieš čo spáli petroleja! A tých písaniek roztrhaných! Ja na jej mieste by som sa už hanbila chodiť do obchodu pre nové a nové zošity! Zober jej ceruzku a daj jej do ruky háčik, ihlu nech háčkuje, vyšíva a zarába nejaké peniaze! Takto len zbytočne márni čas – matka troch detí!“[1]

V tejto pasáži svojho životopisu popisuje, s akými problémami sa stretla na začiatku pri písaní prvej hry. Nielen, že mala jazykovú bariéru, ale nedostávalo sa jej ani žiadnej podpory od rodiny. Okrem toho ako matka a manželka sa najprv musela postarať o rodinu a až potom myslieť na písanie. V ďalšej časti spomína na dokončenie a nacvičovanie hry, ktoré tiež nebolo jednoduché.

Myslela som, že už to nechám tak, ale potom do mňa vošiel diabol a na jeden ťah som hru dopísala. Zavolala som Jozefa, hovorím: „Prosím ťa, sadni si na chvíľku a počúvaj!“ Hru som nazvala Horiaci cigánsky tábor. Pojednávalo sa v nej o tom, ako našich mužov brali do pracovných táborov, ako nás vysťahovali z dediny, ako sa starosta rómskej osady postavil na odpor žandárom a ako ho zastrelili a ako jeho krásna dcéra Angela volá „otecko, neumieraj!“ – ale potom sama so svojím milým, gadžovským inžinierom, ktorý ju nadovšetko miluje, vyvolá vzburu Rómov proti žandárom a gardistom. ... Dočítala som a bála som sa pozrieť na Jozefa. Mlčal. Mlčal a mlčal, až som konečne opatrne zdvihla oči – a vidím, že mu po tvári tečú slzy ako korále. Nepovedal nič a rovno sa ma opýtal: „S kým to nacvičíme, dievča?“

S našimi ľuďmi, s kým iným!“[2]

Ako ďalej uvádza jednotlivé roly rozdelila medzi svojich príbuzných, lebo si bola istá, že neodmietnu – sú proste rodina. Chýbal im však hudobník, ktorý mal hrať hlavnú úlohu. V tom čase sa hovorilo o vynikajúcom primášovi z Gelnice. Osobne ho nepoznala, ale vybrala sa tam a presvedčila ho, aby prišiel. Choval sa ku mne milo, ja som mu vysvetlila o čo ide, povedala som, že mám bielučkú sestru Vilmu a s tou by hral hlavnú úlohu. Sľúbil, že sa k nám príde pozrieť. Prišiel, zamiloval sa do Vilmy a okamžite rolu prijal. Neskôr sa s Vilmou vzali.[3]

Okrem ťažkostí s obsadeným jednotlivých úloh, v osade neboli nejako nadšení myšlienkou na divadlo. Zrejme preto, že ani nevedeli, čo to divadlo je. Ďalšou prekážkou, aj keď sa ukázalo, že len zdanlivou, bola negramotnosť hercov. Okrem nej a jej manžela Jozefa nevedel nikto čítať. Preto musela text čítať a herci sa ho takto učili spamäti. Ako zdanlivý sa tento problém ukázal preto, lebo všetci herci sa text takýmto spôsobom veľmi rýchlo naučili naspamäť. Predstavenie nacvičovali v ich malom dome a neskôr na lúke pod kopcom. Po čase sa prvotný odpor voči tejto myšlienke úplne rozplynul a hrať chcela celá osada. Počas daždivých dní nacvičovať nemohli preto išla poprosiť riaditeľa dedinskej školy o povolenie skúšať v jednej z tried. Po menšom odpore im to umožnil. Riaditeľ si jeden večer skúšanie pozrel a odvtedy im pomáhal aj s propagáciou aj s prípravou.[4]

Dal nám papiere, požičal nám farby i s učiteľom, ktorý pre nás maľoval plagáty: „Horiaci cigánsky tábor – hra Eleny Lackovej, cigánske divadlo.“ S týmto plagátom sme išli po dedine a spievali sme rómske pesničky. Sedliaci vychádzali z dvorov a krútili hlavami: „Cigáni budú hrať divadlo! To svet nevidel!“[5]

Prvé predstavenie sa odohralo v kultúrnej sále v Šariši.

Už poobede prichádzali Rómovia z Prešova, zo Stuľan, zo Sabinova, zo všetkých okolitých dedín. Hodinu pred predstavením bola sála preplnená na udusenie. Až potom sa začali schádzať gádžovia. Naši ľudia vstávali a robili im miesto. Najprv v prvých radoch, potom v ďalších, až boli všetky stoličky obsadené sedliakmi. Rómovia stáli pod oknami, v uličkách, za javiskom. Len otecko a maminka ostali sedieť v prvej rade. Ale na poslednú chvíľu prišiel farár. Bol tučný a dýchavičný, mal rád Tisa. ... A pretože už nebola v sále jediná voľná stolička, otecko s mamičkou vstali a uvoľnili mu miesto. Obaja potom celé predstavenie stáli. Keď v druhom dejstve zabili starého Miku a jeho dcéra Angela vykríkla „Otecko, neumieraj!“, nebolo v hľadisku človeka, ktorý by neplakal. Aj sedliaci, ktorí sa za vojny dali do Hlinkovej gardy, si utierali oči. ...Po predstavení bol obrovský potlesk. Herci tlieskali tiež, pretože nevedeli, č majú robiť. Nevedeli, že sa majú klaňať. Potom ma diváci vyvolali na javisko. Mala som krátky prejav. Svoj prvý prejav v živote. Povedala som, že sme ľudia ako ostatní a že ako ľudia chceme žiť. Potom sme spievali „cigánsky plač“. Diváci tlieskali, že sa to ani vypovedať nedá. A ja som cítila po prvýkrát v živote, že sa na nás gadžovia pozerajú ako na ľudí.[6]

Ďalej Lacková spomína ako dva roky cestovala so súborom po Slovensku a Čechách. Potom sa súbor rozpadol  pretože rodiny už nechceli byť ďalej rozdelené. Napriek tomu jej divadelné hry žali úspechy či s rómskymi, či nerómskymi hercami, dlho po rozpade Lackovej súboru.

V súčasnosti je najznámejším slovenským rómskym divadlo – divadlo Romathan, ktoré je zároveň národným rómskym divadlom. Pôsobí v Košiciach už od mája roku 1992. Vzniklo z iniciatívy rómskych aj nerómskych intelektuálov. Počas svojej dlhoročnej činnosti odohrali mnoho predstavení. Medzi inými aj hry Eleny Lackovej.[7]

Je síce pravda, že stereotypy im, už skoro od ich príchodu do Európy, bránia plnému zaradeniu sa do spoločnosti, avšak práve toto uzavretie spôsobilo, že sa ich kultúra sterilizovala a v niektorých častiach nášho územia zachovala skoro v nezmenenej podobe.




[1] LACKOVÁ, E. Narodila jsem se pod šťastnou hviezdou. s. 156-157.

[2] Tamtiež. s 156-157.

[3] Tamtiež. s. 157.

[4] Porov. LACKOVÁ, E.: s. 157-158.

[5] Tamtiež. s. 159.

[6] Tamtiež. s. 159-160.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?