Romane paramisa

Autor: Jana Drnovská | 10.2.2011 o 22:31 | (upravené 11.2.2011 o 23:35) Karma článku: 3,78 | Prečítané:  1464x

Ak dnes niekto spomenie rozprávky predstavíme si princezné, múdrych junákov, sedemhlavé draky, ježibaby, či iné nadprirodzené bytosti. Vieme, že draky a ježibaby predstavujú zlo a princezné a múdri junáci sú skrz-naskrz dobrými. Zápletka nám ukazuje ako tieto postavy jednajú a vyvrcholí v okamihu stretu dobra a zla, kde nakoniec vždy zvíťazí dobro. Z rozprávky vyplýva vždy nejaká hlavná myšlienka, ktorá má byť poučením pre poslucháčov. Rozprávky z pera Boženy Němcovej, či Christiana Andersena jasne ukazujú, že zlo, v akejkoľvek podobe, vždy nakoniec skončí ako porazenec. Možno práve pre edukačnú vlastnosť rozprávok sa cieľovou poslucháčskou skupinou stali deti. Avšak, v minulosti a to ani nie tak veľmi vzdialenej mali rozprávky starších poslucháčov, dokonca dospelých. Vyskytujú sa tam síce vyššie zmienené postavy, ale dej, záplatka a záver sa niekedy diametrálne líši. Princezná nie je vždy milá a láskavá, ježibaba naopak nemusí byť zlá a záver sa zvyčajne nekončí dobre. Príkladom takýchto rozprávok sú paramisa - rómske rozprávky.

 

Rómske rozprávky sa kvôli dlhému procesu kodifikácie rómčiny dlho predávali ústne a preto v sebe uchovali staré rómske zvyky a názory. Starší Rómovia, ktorí si na tradičné rozprávkarské večery pamätajú ich opisujú z bázňou a úctou.

Rómovia si rozprávali rozprávky a niekde si ich rozprávajú dodnes. Gádžovia nie, pokiaľ pamätám. Chodila som do dediny trhať perie, ale pritom sa rozprávky nerozprávali, len príbehy zo života.

U nás v osade boli dvaja známi rozprávači: Didin dedko a Kvetin dedko. Rómske rozprávky boli veľmi ťažké, zložité a dlhé. Didin dedko začal rozprávať trebárs už popoludní a o polnoci ešte nebol na konci.

Rozprávalo sa dvakrát trikrát do týždňa. Celá osada sa zmestila vo rozprávačovej chatrče, každý dal halier na petrolej a na tabak. Kto nemal, priniesol polienko aleobo rozprávačovi naštiepal drevo.

... V obci bolo kino, lenže čo bola ta najnapínavejšia kovbojka proti rómskej rozprávke![1]

Na začiatku kapitoly o rómskej kultúre sa pozriem na vývoj rómskeho jazyka, ktorý je predpokladom k vzniku rozprávok a akéhokoľvek orálneho dedičstva vôbec. Jeho vývoj prešiel rôznymi fázami a aj napriek toľkým dialektom sa dnes aj Róm z najposlednejšej osady dokáže dohovoriť s Rómom napr. v Palestíne.

Pôvod Rómov

Ak sa chceme venovať akejkoľvek rómskej téme , či je to jazyk, kultúra, či zvyky vždy sa musíme na začiatku obzrieť po ich pôvode. Napriek tomu, že sami Rómovia svoju históriu nijako nezaznamenávali, na základe ich jazyka vieme určiť akými cestami sa rómske obyvateľstvo presúvalo.

Za pôvodnú vlasť Rómov sa považuje India. Nazýva sa tiež Báro than, čo znamená veľké miesto. Odborníci na rómsku kultúru sa zhodujú v tom, že ich odchod z pravlasti sa odohral v niekoľkých migračných vlnách niekedy v 9. až 14. storočí. Následný pohyb, ako je vyššie zmienené, sa dá odpozorovať z ich jazyka. Rozbor slovnej zásoby a gramatických štruktúr rómskeho jazyka v 18. storočí priviedla lingvistov k názoru, že pochádza zo severozápadnej Indie.[2] Migračných vĺn bolo veľa, najznámejšie resp. jazykovo doložiteľné sú hlavne dve. Prvá viedla cez Blízky Východ do juhovýchodnej a strednej Európy, druhá prenikla cez Egypt a severnú Afriku do Španielska. Prítomnosť perzských slov v jazyku Rómov dokazuje, že Perziou prechádzali a keďže sa perzské slová stihli do rómčiny včleniť zrejme na tomto území nejaký čas pobudli. Ďalšie trasy sú doložené dobovými zmienkami konkrétnych krajín. O tom, že časť Rómov prišla do Grécka sa zmieňuje správa z kláštora na hore Athos, kde sú označovaní ako Atsinganoch - lingvisti sa domnievajú, že práve z tohto slova vznikli neskoršie pomenovanie Rómov - Cigán, Cygan, Zingari, Zigeuner atď. Na územie strednej Európy Rómovia dorazili okolo 13. storočia a na našom území sa vyskytujú približne od 14. storočia alebo 15. storočia[3]. Od 15. storočia máme o rómskom etniku zmienok veľa. Z historických správ je však jasné, že Rómovia boli vždy odlišní a majoritná spoločnosť ich odsúvala na okraj spoločnosti. Rómovia boli dlhé storočia prenasledovaní a za prejavy ich kultúry často perzekuovaní. Od 16. storočia mohli byť Rómovia beztrestne vraždení. Zmena nastala počas vládnutia Márie Terézie a jej syna Jozefa II., ktorí sa snažili riešiť rómsku otázku, čo však predpokladalo nutné usadenie sa Rómov a potlačenie ich jazyka a kultúry. Nesmeli sa nazývať Cigáni, ale novosedliaci - Neubauern alebo novomaďari - Új-Magyar. Rómske deti boli dávané na prevýchovu do nerómskych rodín, odkiaľ často utekali. Táto násilná asimilácia, hoc mala dobrý úmysel, nebola dobrá a ani úspešná. Najhoršou kapitolou rómskych dejín však ostáva obdobie druhej svetovej vojny, kedy dochádzalo k mierenému likvidovaniu Rómov v koncentračných táboroch.[4]

Koniec vojny znamenal zmenu rovnako všeobecne ako aj pre Rómov. Rómovia, ktorí prežili sa snažili vrátiť k svojmu tradičnému životu, niektorí začali znova kočovať - olašskí Rómovia, iní sa vrátili do svojich táborov alebo si postavili nové. V tomto období vznikali nové osady avšak z rovnakým stigmatom nízkeho sociálne-spoločenského statusu. Keďže Slovensko bolo po vojne hospodársky viac zničené a vyčerpané Rómovia sa presúvali na západ, na územie Českej republiky. Obnovenie Československej republiky v máji 1945 a jej prvá ústava - Košický vládny program, naznačovalo zlepšenie podmienok, sociálneho a spoločenského statusu Rómov.[5]

... Zaručené budú plne ústavné slobody, hlavne sloboda osobná, zhromažďovacia, spolčovacia, prejavu mienky slovom, tiskom i písmom ... Diskriminácia občanov republiky z dôvodu rasových nebude pripustená." (úryvok článku V., str.16) [6]

Vláda sa zo všetkých síl vynasnaží, aby všetci práceschopní muži a ženy mali možnosť práce a zárobku podľa svojho výkonu."[7]

Vláda je odhodlaná položiť základy veľkorysej sociálnej politiky a sociálnej starostlivosti o všetky vrstvy pracujúceho ľudu miest a vidieka."(úryvok z článku XIV., str. 26)[8]

Tieto nové možnosti sa však nevyužili efektívne, či už zo strany Rómov alebo aj majoritnej spoločnosti. Rómovia pociťovali tradičnú nedôveru voči „bielym" a majoritná spoločnosť sa nevedela zbaviť stereotypného zmýšľania. [9]

Systematické riešenie tzv. rómskej otázky začalo v r. 1958 a zahŕňalo aj násilnú asimiláciu. Týmto násilným prvok bola potlačená originálna etnicita rómskeho obyvateľstva a dokonca bol celý tento zásah v rozpore s ústavou a ľudskými právami. Takýto postup však nasledoval až do r. 1968, kedy nastalo uvoľnenie a dočasný návrat rómskej identity, kultúry a svojbytnosti. Od r. 1989 za výraznej podpory rómskej inteligencie a nerómskych priateľov sa začala príprava na prijatie rómskeho obyvateľstva ako etnika a neskôr aj národnostnej skupiny, čo sa zrealizovalo v r. 1990.[10]

 

Rómsky folklór

Hodnoty súvisiace s rómskym jazykom a slovesnou tvorbou sa dajú zhrnúť pod termínom romipen - rómstvo. Ľudová slovesnosť mala pre Rómov veľkú hodnotu. Slovesná tvorba je súborom, do ktorého sa ukladajú etické hodnoty. Je to návod, ako harmonicky žiť a komunikovať s okolím. Ľudová slovesnosť je predávaná z generácie na generáciu, pričom každá generácia do tohto súboru pridá jej vlastné hodnoty alebo niektoré vypustí.[11]

Ak sa chceme niečo dozvedieť o rómskom folklóre je na mieste preštudovať pôvod rómskeho jazyka. Ako sme vyššie uviedli Rómovia pochádzajú z Indie a tak je ich jazyk spätý s indickým sanskrtom, počas veľkých presunov pred mnohými storočiami do seba tiež vstrebal slová z jazykov krajín, ktorými viedli migračné vlny.

Rómčina je jazykom indoeurópskym a dlho sa prenášal ústnym podaním v rodinách z rodičov na deti. Napriek rôznym dialektom sa ním dorozumejú Rómovia na celom svete. Patrí do skupiny novoindických jazykov. Jazykovedci popisujú tri vrstvy rómčiny z hľadiska slovnej zásoby, prvá je tvorená slovami z hindčiny, druhá je tvorená slovami prevzatými počas migrácie a tretiu tvoria slová prevzaté z jazyka krajiny, v ktorej sa usadili. Druhá skupina je tvorená hlavne prevzatými slovami z gréčtiny, arménčiny a osetčiny, najmenej prevzala zo slovanských jazykov. Dnes je rómčina už kodifiková a vyučuje sa aj na vysokých školách. Touto zmenou vyvstala potreba vytvárať nové slová, aby sa ňou dalo dorozumieť aj v modernom svete.[12]

Keďže rómčina dlho nebola kodifikovaná, neexistuje veľa písanej literatúry. Práve jej izolovanosť prispela k bohatej orálnej slovesnosti, ktorá sa zachovala dodnes, hlavne na Slovensku a v určitej miere aj v Čechách. Svojou mierou tomu prispela nedostupnosť iných zdrojov zábavy (divadlo, kino, televízia). Preto prežívala dlhá tradícia rómskych rozprávačov. Ich najčastejším repertoárom boli hrdinské príbehy, príležitostne krátke báchorky, hlavne humorné, ale aj strašidelné, najčastejšie o stretnutiach z duchmi zomrelých, prípadne vulgárne anekdoty. S prudkým nástupom iných foriem zábavy, hlavne televízie, ustupuje rola tradičných ľudových rozprávačov stále viac do úzadia, aj keď kratšie ústne-slovesné žánre sa rozvíjajú ďalej.[13]

Pokračovanie v článku Romane paramisa II.

 

Použitá literatúra:

 

 


[1] LACKOVÁ, E.: Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou. Praha: Triáda, 1997, s. 76.

[2] Porov.: LIÉGEOIS, P.J.: Rómovia, Cigáni, kočovníci. Bratislava: Charis, 1995, s. 19-20.

[3] Storočie príchodu Rómov na naše územie sa pohybuje podľa toho, ktorú z dvoch najstarších správ, ten ktorý autor vezme ako historickú. Prvá správa je z r. 1399 - v Popravčej knihe pána Z Rožmberka, druhá správa je z dokumentu Starí letopisovia českí z roku 1416.

[4] Porov.: DAVIDOVÁ, E.: Cesty Romů. Romano drom 1945-1990. Olomouc: Univerzita Palackého, 1995, s. 14-15.

[5] Porov.: MANN, B.A.: Neznámy Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov - Rómov na Slovensku. Bratislava: Ister Science Press, 1992, s. 91-92.

[6] Porov.: DAVIDOVÁ, E. s. 9.

[7] Tamtiež s. 9.

[8] Tamtiež s. 9.

[9] Porov.: MANN, B.A. s. 91-92.

[10] Porov.: Kolektív autorov: Romové. Tradice a současnost. Brno: Signet, 1999, s. 33-37.

[11] http://is.muni.cz/th/109861/ff_b/Bakalarka_text.pdf?zpet=%2Fvyhledavani%2F%3Fsearch%3Dromsky%20folklor%20%26start%3D1, 28.1.2011.

[12] Porov.: DAVIDOVÁ, E. s. 17-19.

[13] http://www.iliteratura.cz/Clanek/10183/sebkova-hana-pocatky-romske-literatury-v-ceske-a-slovenske-republice, 28.1.2011.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?